Kto sú rehoľníci?

Zasiahnutí dobrou zvesťou

Od zasvätených panien v prvých kresťanských obciach a pustovníkov na opustených miestach Blízkeho východu po nové formy zasväteného života posledných storočí, pôsobiacich uprostred rušných veľkomiest moderného sveta, pre všetkých zasvätených mužov i ženy je základnou motiváciou a cieľom Evanjelium Ježiša Krista. Nadšenie a nasadenie rehoľníkov a rehoľníčok, ochota prinášať osobné obety, pomáhať blížnym v Cirkvi i spoločnosti, denne stáť pred Bohom v modlitbe i službe, a toto všetko po celý svoj život — to nemožno pochopiť bez znalosti kresťanskej viery a misie, ktorou Boží Syn poveril svojich nasledovníkov.

Kláštory, rády, rehole, spoločenstvá, inštitúty — v tom všetkom sa ťažko orientujú aj odborníci. Pojem zasvätený život však výstižne vyjadruje všetky formy života, ktoré postupne vznikli v kresťanskom svete ako nekompromisná odpoveď na Ježišovu výzvu k obráteniu a službe. Všetky zasvätené osoby spája pôvod i cieľ ich povolania v nadprirodzenej rovine, často vyjadrovanej evanjeliovými radami chudoby, čistoty a poslušnosti. Toto zasvätenie sa pritom neobmedzuje len na oblasť úzko vymedzeného duchovného života, ale preniká celú osobu zasväteného, prostredníctvom ktorej pôsobí vo svete.

Formy zasväteného života

Najstaršou formou zasväteného života je mníšstvo, o ktorom máme prvé doklady už z 3. storočia, no jeho korene siahajú až do biblických čias. Za rozvojom a šírením tohto hnutia stáli mnohé významné osobnosti kresťanského sveta. Z oblastí Egypta, Palestíny a Sýrie, kde ho preslávili svätci ako sv. Anton Pustovník, sv. Pachomios, púštni otcovia (známi najmä z Apoftegiem), sa postupne rozšírilo do celej Cirkvi. Medzi ďalších známych propagátorov a predstaviteľov mníšstva patria napr. sv. Bazil Veľký, sv. Martin z Tours, sv. Augustín, sv. Benedikt z Nursie, či sv. Gregor Veľký.

Mnísi a mníšky sa vyznačujú značnou mierou autonómie a to aj po organizačnej stránke. Na kresťanskom západe sú ich rozlišovacím znakom sľuby stálosti, spôsobu života a poslušnosti. Spoločnou črtou každého mníšskeho kláštora je dôraz kladený na modlitbu a pokánie, ako aj silná väzba s konkrétnym spoločenstvom bratov a sestier, ktoré rozvíja konkrétnu činnosť kláštora podľa svojich možností, ako aj podľa potrieb Cirkvi a spoločnosti na mieste, kde sa kláštor nachádza.

Medzi starobylé formy zasväteného života, veľmi príbuzné mníšstvu, patria rehoľní kanonici, zväčša odvádzajúci svoj pôvod od veľkého učiteľa Cirkvi sv. Augustína (354-430), ktorý po svojej biskupskej ordinácii zhromaždil okolo seba spoločenstvo klerikov, s ktorými akoby pokračoval vo svojom predošlom mníšskom živote. Jeho Regula patrí k najznámejším duchovným textom Cirkvi a stala sa inšpiráciou aj pre neskoršie formy zasväteného života. Rehoľní kanonici sú klerici, ktorí žijú v spoločenstve a kladú dôraz na slávenie liturgie. Ich vonkajšia činnosť sa rôzni podľa konkrétnych podmienok v ktorých žijú. V súčasnosti sa rehoľní kanonici združujú buď do kongregácií, alebo patria ku niektorým kanonickým rádom, ktoré spájajú kanonický spôsob života s rehoľnými prvkami.

Rehoľný život sa v Cirkvi objavil popri mníšstve v čase stredoveku. Do zasväteného života priniesol novú dynamiku prenesením ťažiska z konkrétneho spoločenstva, či kláštora na konkrétne poslanie (nazývané tiež charizma, z gr. Bohom udelený dar). Medzi najznámejších šíriteľov rehoľného života patria sv. Dominik a sv. František z Assisi, ktorí pôsobili začiatkom 13. storočia. K významnejším osobnostiam, ktoré sa spájajú s novými smermi rozvoja rehoľného života patria svätci ako sv. Ignác z Loyoly, sv. Vincent de Paul, či sv. Ján Bosco.

Rehoľníci a rehoľníčky skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, ktoré sú tiež známe ako evanjeliové rady. Tie vyjadrujú podmienky dosiahnutia dokonalosti vyslovené Ježišom Kristom. Na rozdiel od mníšskych rádov sa rehole spravidla vyznačujú centralizovanou organizáciou s generálnym predstaveným a organizačným delením na územne ohraničené provincie. Súčasťou rehoľného života sú tzv. vizitácie, ktoré vykonáva príslušný predstavený, alebo určený vizitátor, a ktorých cieľom je zabezpečiť vernosť vlastnému poslaniu a účinnú pomoc rehoľníkom žijúcim na rôznych miestach. Vďaka väčšej flexibilite a dynamike rehoľníkov sa tento spôsob zasväteného života stal v Katolíckej cirkvi prevažujúcim. Súčasťou mnohých reholí sú aj tzv. tretie rády, ktoré umožňujú istý stupeň zasvätenia laickým veriacim, ktorí chcú žiť duchovnosť a poslanie rehole vo svojom bežnom živote a povolaní.

K tradičným formám zasväteného života pribudli neskôr sekulárne inštitúty, ktorých členovia sa snažia o kresťanskú dokonalosť a posvätenie sveta bez naviazania na stanovené rehoľné spoločenstvo, či kláštor. Najstarším sekulárnym inštitútom je Spoločenstvo svätej Uršule, založené sv. Angelou Merici v roku 1535. Členovia sekulárnych inštitútov skladajú rehoľné sľuby, no ostávajú žiť a pôsobiť uprostred sveta. Členmi sekulárnych inštitútov môžu byť laici aj klerici - niektoré sekulárne inštitúty boli založené zvlášť pre diecéznych kňazov, ktorí po zložení sľubov podobne ostávajú pôsobiť na svojich zvyčajných miestach.

Čo robia rehoľníci?

Všetci rehoľníci a rehoľníčky sú v prvom rade kresťanmi. Ich prvotné povolanie a záväzky vychádzajú z krstu, ktorým sa všetci kresťania zaväzujú nasledovať Ježiša Krista vo viere, ktorú hlása jeho Cirkev. Rehoľné zasvätenie buduje na tomto základe v snahe užšie sa spojiť s Kristom a byť mu plne k dispozícii v konkrétnom rehoľnom inštitúte po celý svoj život.

Každá forma zasväteného života má svoje vlastné špecifiká, od ktorých sa odvíja vlastná duchovnosť i vonkajšia činnosť. Spoločná i osobná modlitba patrí k základným prvkom rehoľného života, no v každom inštitúte sa prežíva osobitným spôsobom, v súlade s jeho celkovým poslaním. Tie inštitúty, ktoré kladú prevažujúci dôraz na duchovný život a vonkajšiu činnosť značne limitujú v jeho prospech, sú nazývané kontemplatívnymi inštitútmi. Zvláštnu skupinu v ich rámci tvoria ženské inštitúty s tzv. pápežskou klauzúrou, kde sú rehoľníčky trvale a takmer úplne oddelené od vonkajšieho sveta.

Vonkajšia činnosť zasvätených osôb nie je limitovaná ničím iným, než vlastným poslaním inštitútu a potrebami Cirkvi a spoločnosti. Zasvätené osoby možno nájsť vo všetkých oblastiach života, v každej profesii, všade kde možno vydať svedectvo o radostnej zvesti Ježiša Krista. Mnohí rehoľníci a rehoľníčky pracujú vo svojich kláštoroch, či v prostredí iných cirkevných inštitúcií, no mnohí iní zas v bežných profesiách a zamestnaniach. O činnosti jednotlivých rehoľných inštitútov sa môžete dozvedieť viac aj prostredníctvom tohto portálu.

Ako sa stať rehoľníkom?

Zasvätený život nie je otázkou slobodného výberu, ale rozpoznania konkrétneho povolania, ktoré dáva Boh konkrétnej osobe. Každý inštitút má vlastné postupy pre záujemcov o vstup. Isté základné zásady sú však stanovené cirkevným právom pre všetkých. Vo všeobecnosti platí, že kandidát musí byť plnoletý kresťan-katolík, aktívne žijúci svoju vieru a majúci potrebné schopnosti a vzdelanie, aby mohol žiť a pracovať v danej reholi. Nik sa nestane rehoľníkom, či rehoľníčkou zo dňa na deň, ale musí prejsť niekoľkoročným procesom formácie, aby sa dala rozlíšiť pravosť osobného povolania a súcosť pre konkrétny spôsob života, ktorý ich čaká. Toto rozlíšenie musí prebehnúť aj zo strany kandidáta, aj zo strany osôb zodpovedných za formáciu v inštitúte. Až potom je kandidát schopný dobrovoľne a uvedomele prijať na seba záväzky rehoľného života.

Kto to vlastne platí?

Veľká časť rehoľníkov pracuje v bežných zamestnaneckých pomeroch, väčšinou na pozíciách bez vyššieho ohodnotenia (učitelia, sociálni pracovníci, zdravotníci a pod.). Niektoré inštitúty si buď samostatne, alebo prostredníctvom iných organizácií a firiem, pomáhajú podnikaním, napr. vydavateľskou činnosťou, výrobou a predajom devocionálií, a pod. Na rozvoji rehoľného života na Slovensku po páde komunistickej totality mali veľký podiel aj rehoľné inštitúty a dobrodinci v zahraničí, ktorí prispievali a aj dnes podporujú činnosť reholí u nás. Toto všetko však na financovanie reholí nepostačuje. Mnohé inštitúty sú napriek svojej mnohorakej činnosti doslova odkázané na príspevky od drobných prispievateľov.

Takzvané „financovanie Cirkvi štátom“ sa rehoľných inštitútov týka len v malej miere. Rehoľní kňazi sú spravidla zamestnancami biskupských úradov a poberajú platy podobne, ako diecézni kňazi. Štát financuje zdravotné poistenie u rehoľníkov bez formálneho zamestnania, no tieto osoby ostávajú často bez sociálneho poistenia a teda možnosti poberať dôchodok. V prípade ženských reholí poberajú plat od štátu len generálne a provinciálne predstavené. Bohoslužobné priestory reholí sú vyňaté z povinnosti platenia daní z nehnuteľností, podobne nie sú zdanené ani príspevky veriacich na činnosť reholí. Organizácie, ktorých zriaďovateľmi sú rehoľné inštitúty, alebo sú nimi spravované, podliehajú rovnakým právam a povinnostiam ako iné právnické osoby a môžu sa uchádzať o podporu štátu (napr. školy a zdravotnícke zariadenia).

Kde sa dá dozvedieť viac?

Bližšie informácie o histórii, súčasnom živote a pôsobení každej rehole nájdete na internetových stránkach jednotlivých inštitútov, ktoré sú zverejnené na tomto portáli.

Zo strany Svätej stolice je za všetky záležitosti zasväteného života v Cirkvi zodpovedná Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Základné predpisy všeobecného cirkevného práva týkajúce sa zasvätených osôb a jednotlivých inštitútov sa nachádzajú v Kódexe kánonického práva, v kánonoch 573-730. Na stránke Konferencie biskupov Slovenska možno nájsť aj ďalšie cirkevné dokumenty týkajúce sa zasväteného života v slovenskom jazyku.